Je to obvykle hodnota pre "jeden výstrel" a s nejakým rozložením v čase, ako sa pohybujú pohyblivé a zaklzujúce časti zbrane a celá zbraň v uložení.
Mi-4, ktorý nebol nejak ťažký (~7 ton) a guľomet mal v spodnej časti trupu v gondole, sa údajne pri streľbe dosť "staval na hlavu" a tak mal mechanik - strelec interkomom oznámiť pilotom, že začína streľbu, aby sa na to pripravili. Riadenie guľometu tam malo tvar motocyklových riadítok, aj s "brzdou" = spúšťou.
Ale na záberoch z kabíny je možné podobné chovanie pozorovať prakticky u všetkých vrtuľníkov so zbraňou pod trupom - a od palebného výkonu zbrane a hmotnosti stroja potom záleží, ako intenzívne bude klopenie pri streľbe prejavovať.
A robia to samozrejme aj lietadlá - plná dávka 40 rán z N-37 na Mig-15 (~5 ton) sklopila (ak by zostala bez kompenzácie pilotom) nos lietadla až o 10 stupňov a spôsobila stratu rýchlosti až 250-300km/h. Zároveň odlahčila stroj o "pol metráku" .
Letecké zbrane sú do konštrukcie lietadiel upevňované omnoho "tvrdším", "nepružnejším" spôsobom, ako zbrane na pozemnej technike. Proste preto, že letiaci stroj už z princípu dobre absorbuje rázy - pozemný stroj rovnakej hmotnosti by rovnako výkonná a upevnená zbraň možno i prevrátila, každopádne by chovanie pri streľbe bolo pre posádku nepríjemné a z hľadiska presnosti streľby v dávke veľmi nevhodné, so silnými rázmi a vibráciami a veľkými odchýlkami zbrane od zámernej.
Z pohľadu posudzovania vplyvu spätného rázu zbrane na kozmickú stanicu či družicu by bolo vhodné poznať silovú schému stanice. S nejakými rázmi musí konštrukcia stanice počítať, už len kvôli spojovacím manévrom s dopravnými a nákladnými loďami, kde síce konečné rýchlosti zblíženia nie sú veľké, ale zasa "narážajúce objekty" majú niekoľko ton (~7,5 tony).
spojila vsetky argumenty v citane Erveho...
vraj na almaze bol kaliber zmenseny na 14,5mm...
V kazdom pripade som prekvapeny, ze pri pevnom dele sa uvazuje s vyrovnavanim klopenia pomocou trysiek. Tam by som skor ocakaval os hlavne smerujucu na tazisko stanice, co sa v kozmonautike pri motoroch pouziva bezne.
EDIT:
os pravdepodobne smerovala na tazisko stanice, lebo vsade sa popisuje, ze vraj sa stanica pri strelbe spravala stabilne...
len pre zaujimavost par nepresnych odhadov myslienkoveho cvicenia:
ak by os vystrelu bola vzdialena 1m od taziska stanice, tak pri
Energii strely 60 kJ,
Ak moment zotrvacnosti stanice odhadnem na I=320000 kg/m^2
a Ek zmenenu na rotaciu na 1/6 (zvysok by stanicu posunul a nerozrotoval)
tak omega^2 = 2E / I => t.j stanica by sa rozrotovala s uhlovou rychlostou 0,25rad/s, cize 14°/s na kazdy vystreleny naboj...
su to len odhady, ale pre os strelby mimo tazisko stanice to dava dostatocny obraz o pouzitelnosti. (aj pri kompenzacii stabilizacnymi motormi.)
Vystrely by bez kompenzacie vo vzdialenosti 500m dopadali od povodnej osy postupne mimo o 0,2,6,12,20,30,42,56 metrov
mozno aj preto pre nasledujuce Almazy uvazovali s raketovou vyzbrojou. [upraveno 14.2.2021 15:04] [upraveno 14.2.2021 15:36]
citace:Dobré shrnutí, výhody jsou zřejmé.
Překvapuje mně velký zpětný ráz kulometu, když kanón má 3x těžší střelu a 2-2,5x vyšší kadenci - logicky mi vyplývá 6x nižší ráz - řekl bych že vliv konstrukce nemůže takový rozdíl způsobit - nebo je ten rozdíl způsoben tím, že u 12,7 jde o špičku a u 23 jde o průměr? Mi-4 ve věži pod trupem ustál kulomet s 14 kN tahem?
Například u MiGu-15, vyzbrojeného jedním 37mm kanónem N-37 se zásobou munice 40 nábojů a dvěma 23mm kanóny NR-23 s 80 náboji na zbraň, docházelo při střelbě ze všech zbraní současně k poklesu rychlosti o 150 km/h.
spojila vsetky argumenty v citane Erveho...
vraj na almaze bol kaliber zmenseny na 14,5mm...
Ten článek je asi starší a není úplně nejpřesnější, OPS-3 byl Saljut 5 - tedy druhá vojenská stanice, už neměla kanón. Snížení kalibru na 14,5 mm je sice možné (nábojnice 14,5 mm a 23 mm mají podobnou nábojnici - stejný průměr dna a tedy stejnou zápalku), přijde mi ale málo pravděpodobné, že by to ostatní zdroje nevěděli. Taky je jisté, že Almaz nestřílel na jinou družici - nebyl vybaven zaměřovacím systémem a ani balistickým počítačem schopným spočítat zaměření cíle.
Richter R-23 používa teleskopickú muníciu, totálne odlišnú od všetkých ostatných zbraní. Takže úvaha o podobnosti nábojníc 14,5x114 a 23x115 je síce zdanlivo logická ("rovnaké" nie sú, len vzhľadovo podobné), ale v danom kontexte celkom mimo kýbel.
Koncom 80. a začiatkom 90. rokov bolo zopár takých "unikátnych falzifikátov" ráže 14,5mm celkom draho predaných na rôznych burzách zberateľov nábojov. Existovali aj falzá v ráži 7,62mm, a za náboje z rovnakej skupiny boli vydávaná aj falzá zhotovené z revolverových nábojov Nagant s elektrickou zápalkou.
Zopár nábojov pre R-23 sa totiž dostalo v 80. rokoch do Libanonu a odtiaľ do Izraela. Iné náboje pre R-23 sa dostali do rúk francúzom zo zostrelných líbyjských Tu-22 v Čade. Tvrdí sa, že franúzi získali aj zbrane, ale neexistuje žiadna fotka.
Almaz/Saljut strelecký zameriavací systém mal - na stanici bolo pracovisko strelca a osobitný ovládací pult. Na optické zameriavanie na menšie diaľky postačoval periskopický systém, ktorých je normálne na stanici niekoľko a vhodný zameriavací raster. V závislosti na veľkosti cieľa a rýchlostiach zblíženia nie je zložitejší balistický počítač potrebný až do diaľky zodpovedajúcej dobe letu ~10 sekúnd (teda 8-9km). Jednoducho preto, že útočník nemá príliš veľa volieb smeru útoku, a pre vhodné smery je zasa možné pripraviť vopred potrebné nastavenia opráv.
Križujúce sa orbitálne dráhy síce umožňujú bleskurýchly úder, s vysokou stretávacou rýchlosťou, ale odchýlky stotiny sekundy vo výpočtoch predstavujú sto metrov dráhy.
Špatně jsem to napsal, šlo o nábojnici 23mm z kanónu Gš-23 a 14,5mm nábojnici - ty jsou identické až na zúžení pro střelu odlišné ráže.
R-23 měl úplně jiný náboj.
Pokud jde o zaměření - vyžadovalo člověka - ten při pokusné střelbě na Saljutu 3 na palubě nebyl, takže nemohlo dojít ke střelbě na reálný cíl.
I v tom dokumentu není zmínka o změně kalibru z 23 mm na 14,5 mm - je možné, že se o něm uvažovalo pro další Almaz, ale už se neuskutečnilo.
Ešte raz - sú len podobné.
Je to dosť zamotané - bol druhovojnový náboj 14,5x114 pre PTRS/PTRD, malými úpravami vznikol náboj pre KPV (použitený v PTRS/PTRD), následne prekalibrovaním vznikol náboj 23x115 pre NS-23, a ten bol použitý aj pre NR-23.
Náboj 23x115 bol ďalej upravený a vznikol náboj označovaný 23x115 AM (alebo len 23 AM) pre kanon AM-23. A tento bol použitý aj v GŠ-23.
Náboje nie sú zameniteľné, hoci sú podobné, sú medzi nimi až milimetrové rozdiely. Rozlíšiť sa dajú celé náboje podľa rozdielnych striel, samotné nábojnice len ťažko. "Mosadz" nábojníc má tiež rozdielne zloženie.
Pri zámene v jednom smere dochádza k nedovretiu záveru, v druhom k praskaniu nábojníc pri výstrele a trhaniu okrajov nábojnice vyťahovačom.
Většinu balistických raket omezili ukrajinské přístroje. Celoruský Rokot-M (nebo Rokot-2) plánovali na příští rok, uvidíme, jak to dopadne. [upraveno 26.7.2021 11:07]
citace 26.7.2021 - 08:41 - Ervé:Rusko nemá levnější raketu pro takovýto lehký náklad? Vysloužilé balistické už došli?
Rusko používá již od 2013 lehkou raketu Soujuz 2.1v s LEO nosností 2850 kg., která má s původním Sojuzem společný jen druhý stupeň s motorem RD-0124, nemá žádné boostery a centrální stupeň je válcový. Používal 1 motor NK-33 (z N1), když došly, používá motor RD- 193, což je lehčí a kratší varianta motoru RD 191 z Angary.
Tedy jde o moderní raketu s motory s uzavřeným cyklem, někdy doplněnou vrchním přesným stupněm Volga, což je lehká obdoba stupně Fregat. Rusové tedy mají velmi moderní lehký nosič, nejsou závislí na balistických raketách. Používali je, protože byly levnější. Kromě toho mají ještě obdobnou Angaru A1, kterou již také zkoušeli, ale Sojuz 2.1v byl levnější, zvláště se skladovanými motory NK-33 [upraveno 17.9.2021 18:09]
. 