V ZNAMENÍ MIERU
Kozmický vek,
započatý Sputnikom 1 v roku 1957 sa vyvíjal
v technologických skokoch, ktoré prebiehali spolu s rozvojom
a pokrokom v kozmonautike. Dôležitým prelomom bolo vypustenie
prvej umelej družice, prvých umelých sond k najbližším
planétam, prvých ľudí na obežnú dráhu Zeme, ako aj na
povrch Mesiaca. Snaženie mnohých konštruktérov sa prejavilo
aj v osemdesiatych rokoch, keď boli vypustené prvé
raketoplány a na obežnú dráhu našej planéty sa mali dostať
dve prelomové kozmické základne. Nakoniec sa tam dostala iba
jedna, v roku 1986 bol vypustený základný blok novej
vesmírnej stanice Mir (Mier), ktorej názov má vystihovať
zbožné prianie väčšiny obyvateľstva tejto planéty.
Od
Saľutu k Miru
Pilotovaná kozmonautika v bývalom Sovietskom zväze sa bezmála od
začiatku sedemdesiatych rokov zameriavala na budovanie a
využívanie svojich orbitálnych staníc. K tomuto účelu jej
pätnásť rokov úspešne slúžilo viacero generácií
orbitálnych základní typu Saľut. Posledný Saľut s číslom
sedem slúžil od roku 1982, lenže na jeho palube sa vystriedalo
už niekoľko posádok, a preto pomaly zastarával. Napriek
rozsiahlym opravám komplexu sa pomýšľalo na vypustenie novej
stanice. Celý svet bol v presvedčení, že na obežnú dráhu
Zeme sa v dohľadnej dobe dostane Saľut 8, pričom o tejto
stanici sa vedelo iba to, že bude oveľa dokonalejšia ako jej
predchodcovia. Niektorí odborníci predpokladali, že
dôjde k vypusteniu dvoch, alebo dokonca viacerých Saľutov,
ktoré sa pomocou nejakého špecializovaného spojovacieho
adaptéru spoja dohromady. Ruskí konštruktéri však pripravili
svetovej verejnosti nemalé prekvapenie v podobe úplne novej
generácie vesmírnej stanice, ktorá mala urobiť definitívnu
bodku za programom Saľut. Novú éru vesmírnych staníc
zahájil 20. februára 1986 štart rakety
Proton z kozmodrómu Bajkonur (Tjuratam) s prvým modulom
stanice Mir na palube.
Ruské prekvapenie
Na prvý pohľad by sa
zdalo, že základný blok novej stanice sa
vôbec nelíši od svojich predchodcov. Samozrejme, stanica
konštrukčne vychádza zo stanice Saľut, ale pri bližšom
pohľade zistíme, že k niekoľkým zmenám predsa len prišlo.
Najzávažnejšou novinkou je nový spojovací adaptér, ktorý
tvorí prechodový úsek stanice a samozrejme základ celého
komplexu, pretože slúži pre napájanie všetkých ostatných
modulov. Adaptér má tvar gule prechádzajúcej do krátkeho
kužeľa s priemerom 2,2 m a dĺžkou 2,5 m. Spočiatku slúžil
aj ako priestor pre výstupy do voľného vesmíru, ale teraz
slúži len pre spojenie s ostatnými modulmi, pričom pre
bezpečnú manipuláciu sú tu zabudované jednoduché manipulátory. Počet
spojovacích uzlov sa teda oproti dvom na Saľutoch rozšíril na
šesť, pričom päť ich je na spomínanom adaptéri a jeden
v zadnej časti terajšieho modulu Kvant.
Základný blok stanice Mir je teda dlhý 13,13 m a široký 4,15 m,
pričom objem voľného priestoru činí asi 100 m3
a hmotnosť modulu sa pohybuje okolo 21 ton. Hlavný
hermetizovaný priestor stanice sa skladá z dvoch na seba
pripevnených valcov, pričom menší slúži ako pracovný a
väčší ako obytný úsek. Pre lepšiu orientáciu vo vnútri
komplexu je každá časť vo vnútri farebne rozlíšená,
pričom podlaha je tmavozelená, strop biely a obvodové steny
v pracovnej časti zelenkavé a v obytnej žlté. Vnútro
stanice je vybavené množstvom rôznych držadiel a úchytiek
pre pohyb kozmonautov, ako aj pre ukladanie rôznych potrieb a
pomôcok. Pracovný úsek stanice je vybavený predovšetkým
riadiacim pultom, ktorý sa skladá so sústavy siedmich
počítačov, ktoré teraz namiesto
kozmonautov vykonávajú
niektoré rutinné záležitosti. Okrem toho k pultu patrí
niekoľko monitorov, ktoré zobrazujú údaje a ešte aj
niekoľko otáčacích kresiel, slúžiacich pre prácu
kozmonautov.
Obytná časť stanice
je vybavená pre každodenný život kozmonautov. Nachádza sa tu
jedálenský kútik, ktorý pozostáva zo sklápacieho
jedálenského stola, zásobníkov potravín, odpadkového koša
a niekoľkých elektrických ohrievačov potravy. Vedľa
prístrojového úseku v zadnej časti valca sa nachádza
hygienický kútik. Ten pozostáva zo špeciálneho oválneho
umývadla, v ktorom sú otvory pre tvár a ruky, pričom
stlačením špeciálneho systému sa spustí usmernený prúd
vody. K hygienickému kútiku samozrejme patrí aj sprcha a
toaleta. Pre súkromie a odpočinok kozmonautov boli v obytnom
module vybudované dve zvukotesne zabezpečené kajuty,
ktoré sa skladajú z priezoru, sklápacieho stolíka, zrkadla,
umývadla a vertikálne umiestneného spacieho vaku. Keďže na
stanicu sa podnikajú niekoľkomesačné lety, pre cvičenie
kozmonautov tu vybudovali aj jednoduchú telocvičňu. Tá
pozostáva z veloergometra umiestneného pri jedálenskom stole
a bežiaceho pásu orientovaného pozdĺž stanice. Pre pohodlie
a oddych kozmonautov je na stanici ešte mnoho vylepšení, ako
napríklad rádiomagnetofón, videomagnetofón, ale aj rôzne
spoločenské hry, gitara, atď. Na osvetlenie stanice slúžia na
strope umiestnené luminiscenčné lampy, pričom pri
televíznych reportážach sa zapína dodatočné osvetlenie.
Vylepšenia sa dočkala aj termoregulačná sústava, ktorá
zabezpečuje udržiavanie stálej vnútornej teploty v rozmedzí
od 18 do 28° C. Pre potreby príjemnejšieho
pobytu sú tu zabudované aj ventilátory, ktoré majú na
starosti prúdenie vzduchu v podmienkach beztiaže. Na palube
základného bloku Miru je dovedna umiestnených okolo tisíc
najrozmanitejších prístrojov.
Na vonkajšej strane Miru sa tiež nachádza niekoľko
vylepšení. Na povrchu stanice nesmú chýbať držiaky, ktoré
slúžia ako opory pri pohybe kozmonautov vo voľnom vesmíre.
Oproti Saľutom bol zvýšený aj počet priezorov, ktoré teraz
umožňujú výhľad do každého smeru. Aby sa zabránilo vplyvom mikrometeoritov a kozmického žiarenia, sú všetky
priezory vybavené krytmi a tienidlami. Vylepšeniam sa nevyhli
ani nové antény pre spojenie so Zemou a prichádzajúcimi
kozmickými loďami, ako aj systémy orientácie slnečných
panelov a televízne kamery pre sledovanie spojovacích
manévrov. Energiou základný blok stanice zásobujú dva
základné panely slnečných batérií s plochou 76 m2, ku ktorým bol v roku 1987 pridaný ešte
jeden s rozpätím 22 m2. Pohonnú sústavu stanice tvoria dva
hlavné motory s ťahom 2,9 kN a 32 menších s ťahom 137,3 N.
Prvý astrofyzikálny modul Kvant sa k
stanici Mir vydal o rok. Odštartoval pomocou rakety Proton dňa 31.
marca 1987. 5,8 m dlhý a vyše 11 ton ťažký modul sa skladá
z jednoduchého valca, pričom spredu je napojený na základný
blok stanice Mir a vzadu za nehermetizovanou sekciou
s astronomickými prístrojmi má ešte jeden spojovací uzol
pre pilotované alebo zásobovacie kozmické lode. Kvant má
slúžiť na sledovanie aktívnych galaxií, kvazarov a
neutrónového žiarenia, pričom pomocou špeciálneho detektoru
môže merať rö ntgenové žiarenie vysielané kozmickými
objektmi. Pri spájaní modulu Kvant s Mirom nastali
komplikácie, ktoré, ako sa neskôr zistilo, spôsobilo cudzie
teliesko v stykovacom uzle. Problém sa podarilo vyriešiť až
kozmonautom J. Romanenkovi a A. Lavejkinovi, ktorí teliesko
odstránili a obidve časti hermeticky spojili.
Ďalšie
a ďalšie moduly
Po module Kvant mali
v krátkom čase nasledovať ďalšie špecializované
pracoviská. Ako však už býva v ruskej kozmonautike zvykom,
ich štart sa opäť oddialil, a preto sa niektoré moduly
dostali do vesmíru až s niekoľkoročným oneskorením. Na ich
výstavbu, skúšky a vypustenie doliehali predovšetkým
vtedajšie finančné a technologické podmienky. Druhý modul
orbitálneho komplexu Mir sa teda raketou Proton dostal do
vesmíru až 26. novembra 1989.
Modul dostal názov
Kvant-2, napriek tomu je niekedy nazývaný ako modul D
(dovybavovací). Pri spojovacom manévri sa modul najprv napojil
na uzol pozdĺž stanice, odkiaľ ho neskôr manipulátor
premiestnil na jeden z bočných stykovacích uzlov. Tento
spôsob bol neskôr využitý pri spájaní všetkých
modulov. Konštrukcia druhého Kvantu je odvodená od
transportnej lode, pôvodne určenej pre obsluhu vojenskej
stanice Almaz. Ako už názov napovedá, hlavnou úlohou Kvantu-2 je
rozšíriť možnosti základnej konfigurácie Miru, a to o
rôzne zariadenia a aparatúru, ako aj palivo, potraviny a iné
vybavenie. Modul sa skladá z troch valcových hermetických
častí, pričom jeho hmotnosť sa pohybuje okolo 19,5 ton. Vo
vnútri sa uskutočňujú pozorovania zemského povrchu a rôzne
biologické experimenty. K zvýšeniu pohodlia osadníkov
stanice je tu vylepšený systém regenerácie pitnej vody a
vzduchu, sprchovací kút a umývadlo. Najdôležitejšou
súčasťou modulu je prechodová komora, slúžiaca pre výstupy
kozmonautov do voľného vesmíru. Tu sa nachádza aj celé
príslušenstvo, ktoré kozmonauti pri týchto úlohách
využívajú, ako napríklad skafandre Orlan
- DMA, ktoré
umožňujú až šesť hodinovú prácu vo voľnom vesmíre.
Revolučnou pomôckou
kozmonautov sa však bezpochyby stalo nové kozmické
manévrovacie kreslo Ikaros (SPK). Vývoj manévrovacieho kresla
bol zahájený ešte v šesťdesiatych rokoch, pričom už
v sedemdesiatych rokoch bola vyvinutá jednoduchá pomôcka pre
pohyb v šiestich smeroch a otáčanie v troch osách.
Prvé moderné manévrovacie kreslo vyvinuli Američania, ktorí ho aj
v roku 1984 astronautom B. McCandlessom počas letu raketoplánu
Challenger odskúšali. 218 kilogramov ťažké ruské kreslo
vyvinul konštrukčný tím pod vedením G.I. Severina, pričom
pre pohyb kozmonauta doň zabudovali 32 reaktívnych motorov na
vzduch s ťahom 5 N. Kreslo kozmonautovi umožňuje pohyb
v štyroch smeroch, otáčanie v troch rovinách a maximálnu
rýchlosť 30 m/s. Kozmonaut sa môže od stanice vzdialiť na 60
m, pričom kvôli prípadným komplikáciám je pripútaný istiacim lanom.
Kreslo v rokoch 1989 a 1990 odskúšala posádka A. Viktorenko a
A. Serebrov, ktorá sem zavítala loďou Sojuz TM-8.
Tretí modul stanice Mir
- Kristall, prezývaný “kozmická továrnička” sa ku
komplexu vydal 31. mája 1990. Ako už prezývka napovedá, ide o
jedinečný prototyp vesmírnej továrne, na ktorej sa robia
vedecké a technologické pokusy s malou priemyselnou výrobou
rôznych zliatin, pričom tomuto účelu slúži aj päť
taviacich piecok. Modul sa skladá z dvoch hermetických častí
a jeho hmotnosť predstavuje 19,5 ton. Na Kristalle sú
nainštalované aj dva nové spojovacie uzly periférneho typu
APAS-89. Uzly mali slúžiť pre spojovacie manévre s ruským
raketoplánom Buran, lenže kvôli zrušeniu tohoto programu
našiel uzol uplatnenie až pri spájaní s americkým
raketoplánom. Počas týchto letov bol k spojovaciemu
zariadeniu na module Kristall pripojený nový valcový modul ODS
pre spájanie s americkými raketoplánmi.
Na ďalšie dva a zrejme
už posledné moduly sme si vzhľadom na problémy ruskej
kozmonautiky museli ešte nejaký čas počkať. Štvrtý modul
Spektr sa do vesmíru dostal až 20. mája 1995. O jeho poslaní
vieme len toľko, že slúži pre pozorovanie Zeme, jej
prírodných zdrojov a atmosféry. K modulu patrí aj štvorica
slnečných panelov. Spektr sa na poli kozmonautiky presadil
veľmi neslávne, keď bol nejaký čas vyradený po zrážke s
nákladným Progressom, ktorá bola Miru takmer osudná. Piaty a
posledný modul stanice Mir - Priroda bol vypustený 23. apríla
1996. Tak ako u modulu Spektr aj v Prirode sa
väčšina práce orientuje na pozorovanie Zeme, a to
predovšetkým jej ekologickej situácie, teda sledovaniu
koncentrácie rôznych prímesí v atmosfére, sledovaniu tzv.
skleníkového efektu, pozorovaniu cirkulácie mrakov, vodných zásob, erózie, seizmickej aktivity,
rádioaktivity a pod.
Okrem týchto všetkých
spomínaných modulov sa v polovici osemdesiatych rokov
pripravoval aj lekársko - biologický modul Medilab, lenže
z jeho realizácie neskôr zišlo. Na
palube orbitálneho
komplexu Mir sa dovedna uskutočnilo množstvo experimentov,
ktorých opis by zrejme zabral obsah celej knihy. Preto spomeniem
len to, že na Mire sa uskutočňovali pokusy v súlade
s využívaním špecializovaných modulov, ako napríklad
astrofyzikálne a pozemské pozorovania,
lekársko - biologické, technologické, ekologické a rôzne
iné experimenty.
Sojuzy a Progressy
Pre obsluhu orbitálne
stanice mali pôvodne slúžiť tri dopravné prostriedky.
Posádku mala na Mir dopravovať osvedčená kozmická loď Sojuz
TM, v starších verziách používaná u všetkých
predchádzajúcich ruských kozmických základní. Materiál a
potraviny pre posádku mala zabezpečovať nákladná kozmická
loď Progress, v dokonalejšej verzii známa pod názvom Progress M.
Obe tieto funkcie a mnoho iných úloh mal pre Mir zabezpečovať
raketoplán Buran. Nakoniec sa uplatnili len prvé dve
spomínané kozmické lode, pretože projekt raketoplánu Buran
po jednom pokusnom lete v roku 1988, kvôli nedostatkom financií zrušili. Jediné raketoplány, ktoré
zamierili k stanici Mir boli teda iba z americkej strany.
Kozmická loď Sojuz TM
(Transport - Mir) je vyvinutá na základe predošlej verzie
Sojuz T, používanej pri obsluhe kozmických staníc Saľut 6 a
7. Trojmiestna kozmická loď Sojuz TM sa skladá z orbitálneho
a pristávacieho úseku pre pobyt posádky a z prístrojovej
sekcie, na ktorej sú pripevnené dva slnečné panely. Kvôli
efektívnemu využitiu stanice Mir prešiel nový typ lode
viacerými vylepšeniami oproti Sojuzu T. Keďže na stanicu bolo
treba vždy dopraviť veľké množstvo materiálu a také isté
množstvo aj odniesť, podstatné zlepšenia sa spravili
s ohľadom na zväčšenie nosnosti nosnej rakety Sojuz TM, ako
aj samotnej kozmickej lode, pričom hmotnosť vynášaného a
pristávacieho nákladu sa zvýšila o 250 kilogramov. Pri
zväčšovaní nosnosti lode, ako aj priestoru pre kozmonautov sa
prihliadalo najmä na odľahčenie a zmenšenie hlavného a
záložného pristávacieho padáka s plochou 1000 m2
spolu s nosnými lanami, ktoré sa teraz vyrábali
z odľahčených tkanív. Ďalšou novinkou bol systém Kurs,
ktorý slúži pri spojovacích manévroch, pričom navádza loď
tak, aby kozmická stanica nemusela upravovať svoju polohu voči
lodi, a tak plytvať obmedzenými energetickými možnosťami.
Modernizáciou prešiel aj záchranný systém SAS (Sisťema
Avarijnovo Spasenja) na nosnej rakete Sojuzov, stykovacie
zariadenie so stanicou Mir, ako aj všetky dovtedy zastaralé
palubné systémy. Prvý úspešný nepilotovaný let novej
kabíny Sojuz TM-1 sa uskutočnil ešte v roku 1986. Pilotovaná
premiéra Sojuzu TM-2 s kozmonautmi J.
Romanenkom a A. Lavejkinom sa uskutočnila až v roku 1987.
Odvtedy sa kozmická loď Sojuz TM používa pri obsluhe stanice
Mir dodnes.
Nákladná kozmická
loď Progress, alebo Progress M takisto prešla modernizáciou,
pričom mnoho prvkov bolo prevzatých z konštrukcie lode Sojuz
TM. Zlepšenia sa dotkli predovšetkým prístrojového a
zásobovacieho úseku a v neposlednom rade aj cisterien
s vodou. Následkom týchto úprav sa zväčšila dĺžka lode,
ako aj objem nákladného priestoru, pričom hmotnosť
dopravovaného nákladu stúpla o 100 kilogramov. Prvý štart
modernizovanej nákladnej lode Progress M-1 sa uskutočnil
v roku 1989. Od Progressu M-5 sú niektoré lode vybavené
jednoduchými pristávacími puzdrami Raduga. Tie sa oddeľujú
od Progressu M krátko pred vstupom do atmosféry, pričom sú
schopné dopraviť na Zem 150 kilogramov materiálu. Takisto ako
kozmické lode Sojuz TM aj modernizované Progressy M sa
používajú pri doprave materiálu, potravín a paliva pre Mir
dodnes.
V znamení širokej
spolupráce
Keďže v čase
vypustenia stanice Mir na obežnej dráhe Zeme ešte stále
pracoval dosluhujúci Saľut 7, rozhodlo sa o premiérovom lete
Sojuzu T-15, ktorého hlavnou náplňou boli prelety medzi
obidvoma stanicami. Kozmická loď s posádkou L. Kizim a V.
Solovjov odštartovala v marci 1986 a hneď po spojení s Mirom
začala jeho oživovanie. Potom sa uskutočnilo ešte niekoľko
preletov medzi stanicami, pričom kozmonauti na Mir premiestnili
dôležité prístroje a osamotený Saľut 7 spojený so
špeciálnym modulom Kozmos 1686 naveky zakonzervovali. Prvá
základná posádka Miru v zložení J. Romanenko a A. Lavejkin
na stanicu v roku 1987 zavítala už v novej kozmickej lodi
Sojuz TM-2.
Odvtedy sa na Mire
vystriedalo veľké množstvo základných, ako aj návštevných
posádok, ktoré sem dopravilo dovedna dvadsaťsedem lodí
Sojuz TM a aj niekoľko návštev amerických raketoplánov,
pričom kozmonautov na stanici Mir svojím drahocenným nákladom
zásobovalo doteraz štyridsať nákladných lodí Progress M a
v minulosti aj niekoľko lodí starej verzie Progressu. Od
prvého návštevného letu Sojuzu TM-3 môžeme hovoriť, že
stanica Mir sa stala základným centrom medzinárodnej kozmickej
spolupráce. Od roku 1987 do roku 1999 na Mire pracovali
výskumníci zo Sýrie, Bulharska, Afganistanu, Japonska, Veľkej
Británie, Rakúska, Kanady a viacero kozmonautov z Francúzska,
Nemecka a samozrejme Spojených štátov amerických. Okrem
svojho osobného zastúpenia sem jednotliví partneri posielali aj množstvo
svojich prístrojov, takže Mir sa prakticky stal medzinárodným
orbitálnym komplexom. Systematicky opísať let každej lode a
pôsobenia každej posádky by si vyžiadalo veľa priestoru, a preto
sa na túto tému z priestorových dôvodov nebudem
rozširovať. Za zmienku však určite stojí to, že
k obsiahlemu zoznamu zahraničných kozmonautov pribudne onedlho
aj slovenský návštevník Miru, ktorý sa sem vydá v lodi
Sojuz TM-29 spolu s jedným ruským a
francúzskym kozmonautom.
Zvláštnou kapitolou
v dejinách využívania orbitálnej stanice Mir sú lety
amerických raketoplánov. Tie sem lietali na základe ťažko sa
rodiacej spolupráce medzi Ruskom a USA. Ako prvý sa sem v roku
1995 vydal raketoplán Discovery, ktorý však stanicu iba
obletel a jeho hlavnou úlohou bolo nasimulovať všetky
potrebné manévre pre budúcnosť. Keďže spoločným letom už
boli základy položené, do roku 1998 na Mire zakotvilo deväť
raketoplánov, v rokoch 1996 až 1997 tu sedemkrát pristál
Atlantis a v roku 1998 jedenkrát Endeavour a Discovery. Pri
spoločných letoch dochádzalo k výmenám posádok, spoločným
experimentom a v neposlednom rade aj k prípravám na budovanie
novej Medzinárodnej vesmírnej stanice. Počas letov bol komplex
Miru dosť preťažený, pretože na Mire niekedy pracovalo spolu
až desať kozmonautov, čo v takých úzkych a stiesnených
priestoroch vôbec nie je slasť. Okrem prekonávania
rekordov v počte kozmonautov na obežnej dráhe Zeme sa tu
viackrát podarilo prekonať aj rekord v dĺžke pobytu vo
vesmíre. Ten posledný zatiaľ drží ruský lekár Valerij Poliakov,
ktorý na Mire strávil neuveriteľných 437
dní.
Ako
ďalej stanica Mir?
Je všeobecne známe,
že stanica Mir vypustená pred trinástimi rokmi už dávno
prekročila svoju plánovanú životnosť. Táto skutočnosť sa
dosť podstatne prejavila najmä v posledných rokoch, keď
kozmonauti prichádzajúci na Mir venujú väčšinu času
opravám, ako výskumnému programu. Problémy sa na Mire
vyskytovali už od jej úplných začiatkov, čomu priamo
nasvedčuje ruský kozmonaut Lavejkin, ktorý funkciu palubných
systémov ostro kritizoval. V každom prípade išlo ešte
donedávna o poruchy menšieho rozsahu. Problémy väčšieho
rozsahu sa začali prejavovať v roku 1996, keď tam dokonca
vypukol požiar, ktorý posádka uhasila len s veľkým
úsilím. Hneď nato začala na Mire zlyhávať aparatúra na
filtráciu vzduchu a nenávratne poškodená zostala aj
dôležitá sústava orientácie slnečných panelov.
Vyvrcholením problémového obdobia bola životunebezpečná
zrážka kozmického komplexu s nákladnou loďou Progress M-34,
ktorá mala za následok trvalé poškodenie modulu Spektr, teda
predovšetkým jedného z jeho slnečných panelov. Posádka tak
prišla o najvýkonnejšie a najdôležitejšie zásoby energie.
Niekoľko týždňov nato sa stanicu Mir, ktorej vďaka havárií
hrozila evakuácia, podarilo uviesť do prevádzky. Veľkú
zásluhu na tom majú ruskí kozmonauti A.
Solovjov, P. Vinogradov a americký astronaut M. Foale, ktorí
odviedli naozaj hrdinské záchranné operácie.
Práve vďaka týmto
kozmonautom život na stanici neskončil, ale stále pokračuje a
zrejme aj bude pokračovať. Ruskí konštruktéri pôvodne
počítali s tým, že zastaraný Mir nahradí stanica novej
generácie Mir-2, ktorá mala byť vypustená pri troch alebo
štyroch štartoch rakety Energia. Stanica mala poskytnúť
pracovný priestor pre dvanásť až dvadsať člennú posádku,
ktorú tu mali privážať a zásobovať kozmické lode Sojuz TM
a Progress M. Plánovalo sa dokonca aj rozsiahlejšie využitie
raketoplánu Buran. Po rozpade Sovietskeho zväzu však
ekonomická situácia Ruska prinútila konštruktérov projekt
degradovať na kópiu pôvodného Miru a nakoniec aj celý
projekt Mir-2 zrušiť. Donedávna sa hovorilo o tom, že stanica Mir
ukončí svoje pôsobenie v roku 1999, po odlete posádky Sojuzu
TM-29. Podľa najnovších správ však projekt využívania
stanice Mir bude pravdepodobne pokračovať, a to ďalším letom
kozmickej lode Sojuz TM-30, pričom stanica Mir bude využívaná
do roku 2002, kedy ju definitívne nahradí Medzinárodná
vesmírna stanica ISS (viď. ISS - nový
kozmický domov, Vesmírna Odysea 1/1999, strana 4). Tento
fakt je však vzhľadom na stav vesmírnej stanice, ako aj
nedostatok financií v ruskej kozmonautike
stále otázny.
Napriek tomu, nech sa
situácia okolo vesmírnej stanice Mir vyvinie akokoľvek,
môžeme s istotou tvrdiť, že sa svojou nenahraditeľnou
úlohou naveky zapíše do análov dejín kozmonautiky, ako aj
povedomia celého ľudstva.
Michal Novota
Použitá a
odporúčaná literatúra:
· Drnec, Jan, Ing.: Mezi Saljutem a
Mirem. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 62, číslo 26, 1986.
· Drnec,
Jan, Ing.: Kosmická základna Mir. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 63,
číslo 21, 1987.
· Pacner, Karel.: Pátá základní
osádka na Miru. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 66, číslo
6, 1990.
· Přibyl, Tomáš: Rudé hvězdy
ve vesmíru. Nakladateľstvo Paráda, Brno 1997.
· Přibyl, Tomáš: Mir, vlajková
loď ruské kosmonautiky. In: Kozmos, roč. 28, číslo 5, 1997.
· Viacero materiálov z tlače a
internetu.
Pozn.: Autor článku je tajemníkem Petržalské
astronomické společnosti, kde kromě jiného vede i oddělení
pro kosmonautiku. Autor mi laskavě poskytl svůj text pro
zveřejnění v této WWW encyklopedii.
Aktualizováno: 12.12.1999
[ Obsah | Pilotované lety | Mir
]
Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.
(originál je na https://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/mir/mn2.htm)
