Preteky vo vesmíre - Ruský vzlet a pád
Juraj Petrovič
Kennedy
vyhlásil cieľ a dôrazne ho potvrdil 12. septembra 1962 pri prejave na Rice University
v Houstone. Tento prejav, tak odlišný od prejavu pred spoločnou schôdzou Kongresu,
nebol určený politikom rozhodujúcim o rozpočtoch, bol určený verejnosti a pracovníkom
MSC (Manned Spaceflight Center – Stredisko pilotovaných kozmických letov), ktoré
v tejto dobe vznikalo práve v Houstone. Mal vyslať jasný signál, že sa tu jedná
o národný cieľ a že bude potrebné koncentrované úsilie mnohých desiatok tisícov
ľudí, aby sa podarilo ho splniť.
„We choose to go to the Moon. We choose to go to the Moon, in this decade and
do the other things, not because they are easy, but because they are hard...
„ („Rozhodli sme sa ísť na Mesiac. Rozhodli sme sa ísť na Mesiac v tomto desaťročí
a vykonať ďalšie skutky, nie preto, že sú ľahké, ale práve preto, že je to ťažké...“)
Fajn, leťme na Mesiac. Ale ako?
Mesiac je od Zeme vzdialený približne 400 000 km, to je skoro 10x obvod rovníka.
Do doby letov k Mesiacu sa ľudia od Zeme dostali najďalej do výšky približne
1400 km (Pete Conrad a Dick Gordon na Gemini 11). Keby sme si Zem predstavili
ako basketbalovú loptu, nebolo by to ďalej ako 2,5 cm od povrchu lopty. Ak by
sme zostali v tejto mierke a Mesiac by sme si predstavili ako tenisovú loptičku,
jeho vzdialenosť od Zeme by bola niečo viac ako 7 metrov.
Takýto skok sa nedá urobiť bez medzikrokov a v NASA, rovnako ako v Rusku si
to veľmi dobre uvedomovali. Práve blížiaci sa program Gemini mal pomôcť získať dostatočné
skúsenosti v lietaní do vesmíru a preveriť viaceré otvorené otázky, spojené s
dlhodobými letmi.
Musíme si uvedomiť, že v roku 1962 trval najdlhší let človeka do vesmíru necelé
4 dni (Andrijan G. Nikolajev na Vostoku 3), nikto nevedel, ako bude ľudský organizmus
reagovať na (vtedy) dlhodobý beztiažový stav, ako budú ľudia jesť, spať, vylučovať,
ako sa budú orientovať v otvorenom priestore, či budú schopní pracovať, komunikovať,
či navigovať.
NASA nakoniec zhrnula hlavné body, alebo ak chceme stupne rebríka k Mesiacu
do nasledujúcich hlavných cieľov:
- obežná dráha
- výstup do otvoreného vesmíru
- stretnutie na obežnej dráhe
- spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe
- dlhodobý vesmírny let
Rusi a Mesiac
Kennedyho prejav pred Kongresom sa odohral po lete A. Sheparda, vtedy ešte
ani jeden Američan neobletel Zem. Až 20. februára 1962 sa John Glenn stal prvým
skutočným americkým astronautom s tromi obletmi Zeme. Rusi mali za sebou už
dva lety Vostokov a v rokoch 1962 a 1963 nasledovali Vostoky 3 – 6, kde sa im
podarilo dosiahnuť ďalšie prvenstvá: prvý let dvoch vesmírnych lodí súčasne
(Vostok 3 a Vostok 4, nejednalo sa ale o stretnutie na obežnej dráhe alebo spojenie
dvoch lodí), prvá (a na dlho posledná) žena vo vesmíre (Valentina V. Tereškovová
na Vostoku 6).
Tým sa ich prvenstvá takmer skončili, Chruščov ale donútil Koroljova ešte k
dvom veľmi riskantným operáciám, z toho minimálne jednej z výhradne propagandistických
dôvodov.
V prvom prípade išlo o let troch ľudí v jednej kozmickej lodi. Na Gemini mali
lietať dvaja astronauti a tak Chruščov rozhodol, že ešte pred prvým pilotovaným
štartom Gemini musia do vesmíru letieť traja Rusi v jednej lodi. Koroljov sa
spočiatku zúrivo bránil, išlo o naozaj veľké riziko. Kozmická loď Vostok nemala
záchranný systém pre celú kozmickú loď, v prípade havárie sa mal kozmonaut katapultovať aj
s kreslom z kabíny a pristáť na padáku rovnako, ako pri štandardnom pristávaní.
Keďže Rusi inú loď jednoducho nemali, Chruščov tlačil na Koroljova, aby z Vostoku
vyhodil všetko, čo nebolo absolútne nevyhnutné a „napchal“ do jeho kabíny troch
kozmonautov. Miesta bolo tak málo, že nemohli mať pri štarte a pristátí oblečené
ani skafandre, mali na sebe len ľahké kombinézy, takže pri akomkoľvek probléme
s tesnosťou kabíny počas letu by určite zahynuli. Akákoľvek havária pri štarte
tak isto znamenala pre všetkých troch istú smrť. Je veľkým prejavom nefalšovaného
hrdinstva, odvahy a dôvery v Koroljovove schopnosti, že sa k takémuto letu nakoniec
Komarov, Feoktistov a Jegorov odhodlali. Let Voschodu 1, ako sa prerobený Vostok
volal, odštartoval 12.10.1964, trval jeden deň a na veľkú úľavu všetkých, na
čele s Koroljovom, dopadol úspešne.
Chruščov mal ale pripravenú ešte ďalšiu „lahôdku“. Američania sa so svojim
„rebríkom“ nijak netajili a bolo teda jasné, že pri niektorom z prvých letov
Gemini sa pokúsia o výstup do otvoreného priestoru. Chruščov si zaumienil, že
aj toto prvenstvo musia dosiahnuť Rusi a tak sa Alexej A. Leonov začal pripravovať na
prvú vesmírnu „prechádzku“. Tá sa uskutočnila 18.3.1965 a Leonov sa pri nej
poriadne zapotil. Pokiaľ plával v otvorenom vesmíre a nesnažil sa nič robiť, cítil
sa výborne. V momente, keď sa pokúsil vrátiť do prechodovej komory, nafúknutej
na stene lode, pocítil ako prvý človek v dejinách na vlastnej koži ničím neobmedzovaný
Newtonov zákon akcie a reakcie, keď kozmická loď pri každom pokuse dotknúť sa jej,
akoby od neho odskakovala. Navyše sa jeho skafander pod vplyvom vnútorného tlaku
nafúkol viac ako pri skúškach na Zemi a až čiastočné zníženie tlaku s rizikom
choroby z dekompresie umožnilo úplne vyšťavenému Leonovovi pritiahnuť sa lankom
k lodi a vrátiť sa späť na palubu Voschodu 2.
Napriek problémom ale ukázal, že človek je schopný pracovať aj v otvorenom vesmíre
a posilnil Američanov v ich snahe o ich prvú „prechádzku“. Týmto úspechom sa
ale ruské prvenstvá na dlhšiu dobu skončili, navyše snaha o prvenstvá za každú
cenu stáli celý ruský vesmírny program drahocenné dva roky. Do ruských plánov
s Mesiacom zasiahla navyše v roku 1964 výrazným spôsobom politika...
Ale vráťme sa najprv o pár rokov späť.
Už v roku 1962 mal Koroljov jasný cieľ – let na Mesiac. Pôvodne uvažoval s
poskladaním lunárnej lode na obežnej dráhe Zeme a program pomenovali Vostok
Ž (Ž je ôsme písmeno ruskej abecedy, let sa mal konať po pôvodne plánovanom,
ale nakoniec neuskutočnenom lete Vostoku 7). Nakoniec sa tento projekt neuskutočnil,
Koroljov v štúdii z rokov 1963-64 navrhol iný typ lode a po prvý krát aj jej
dnes veľmi známe meno – Sojuz.
Pôvodne teda mal byť Sojuz loďou pre let k Mesiacu. Počítalo sa s kompletáciou
na obežnej dráhe, loď mala mať tri časti: A – servisný modul, návratová kabína
a orbitálny modul pre život vo vesmíre, B – ťahač pre dopravu lode k Mesiacu
a V (tretie písmeno ruskej abecedy) – tankery pre Sojuz B, ktorý mal štartovať nenaplnený
palivom. Projekt bol mimoriadne komplikovaný, vyžadoval si šesť štartov zo Zeme,
päť spojení na obežnej dráhe, štyri tankovania pohonných látok vo vesmíre, teda
postupy, ktoré dovtedy nikto nevyskúšal a ktoré kládli mimoriadne požiadavky
na spoľahlivosť všetkých systémov. Zlyhanie ktoréhokoľvek článku reťaze by zákonite
viedlo k zlyhaniu celej misie.
Okrem už spomínanej zložitosti celého plánu nastali Koroljovovi krušné časy
aj z iných dôvodov. Chruščovov zať, konštruktér Vladimir Čelomej totiž predstavil
konkurenčný projekt.
Tento projekt počítal s využitím novej nosnej rakety Proton, ktorá mala a mohla
na obežnú dráhu k Mesiacu dopraviť vesmírnu loď s jedným kozmonautom. Konštruktérom
lode bol taktiež V.Čelomej.
Odpoveďou Koroljova na Čelomejove plány bol návrh novej nosnej rakety N-1,
ktorá by bola schopná dopraviť k Mesiacu loď Sojuz v kompletnej zostave aj s výsadkovým
modulom pre jedného kozmonauta.
Problémom boli ale raketové motory pre N-1. Keďže sa Koroljov nezhodol s hlavným
ruským konštruktérom raketových motorov Gluškom (ten chcel použiť pre N-1 motory
s jedovatými pohonnými látkami, Koroljov presadzoval kvapalný kyslík a kvapalný
vodík), musel siahnuť po oveľa slabších motoroch z konštrukčnej kancelárie N.D.Kuznecova.
Výkon motorov bol tak slabý, že v prvom stupni rakety N-1 muselo naraz pracovať 30
motorov. Synchronizácia takého veľkého počtu motorov by bola zložitá aj s dnešnými
vysokovýkonnými počítačmi, v 60. rokoch predstavovala prakticky neprekonateľnú
prekážku. Napriek tomu sa na jej vývoji pracovalo, Koroljov nemal inú možnosť,
Mesiac bol jasne stanoveným cieľom.
Spory medzi konštruktérmi viedli k spomaleniu prác a rozhodnutie Chruščova,
ktorý svojho zaťa Čelomeja poveril konštrukciou orbitálnej mesačnej lode a Koroljova
konštrukciou rakety N-1 a lode Sojuz pre pristátie na Mesiaci tieto spory nijak
neukončilo, naopak, v rokoch 1964-65 mali Rusi vlastne dva paralelné mesačné
programy, konkurujúce si navzájom a bojujúce o každého odborníka, ktorého mohli
v Rusku nájsť. Táto roztrieštenosť, nedostatok financií a ďalšie okolnosti boli
nakoniec pre ruský mesačný program osudné.
V roku 1964 bol Chruščov zosadený a Čelomej prišiel o politickú podporu. Koroljov
zaútočil a v roku 1965 dostal späť pod kontrolu celý ruský vesmírny program.
Rusi stratili 4 roky, prvé dva spormi medzi Čelomejom a Koroljovom, ďalšie dva
kôli už spomínanej Chruščovovej snahe byť za každú cenu prvý v úspechoch vo vesmíre
letmi Voschodu 1 a 2.
Program ruských letov na Mesiac sa pomaly začal konsolidovať, keď pri nepodarenej
operácii 14. januára 1966 náhle zomiera Koroljov. Jeho nástupcom sa stal Vasilij
P. Mišin, ktorému sa ale nepodarilo dobehnúť stratené roky a tak ani na začiatku
roku 1966 nemali Rusi pripravenú vesmírnu loď pre let k Mesiacu. Sojuz absolvoval
niekoľko nie veľmi vydarených bezpilotných skúšok a výraznejším úspechom bolo
azda len definitívne schválenie konštrukcie rakety N-1 a stanovenie termínu
predletových skúšok na november 1967.
Celý projekt sa ale oneskoroval a prvé skúšky novej rakety sa uskutočnili až
v roku 1969. Ak by boli úspešné, mali Rusi, ktorí medzitým usilovne pracovali
aj na vesmírnych lodiach LOK a LK (lunnyj orbitaľnyj korabľ a lunnyj posadočnyj
korabľ, teda mesačná orbitálna loď a mesačná výsadková loď), šancu pristáť ako
prví na Mesiaci. Tieto lode predpokladali let dvojčlennej posádky k Mesiacu,
prestup jedného z kozmonautov cez otvorený priestor do LK a pristátie na Mesiaci.
LK sa do určitej miery podobal na americký LM (lunar module, lunárny modul),
na rozdiel od neho mal ale len jeden motor pre pristátie aj spätný štart na
obežnú dráhu Mesiaca.
Prvou skúškou novej lode Sojuz mal byť spoločný let, stretnutie a spojenie na
obežnej dráhe Sojuzu 1 s V.Komarovom a Sojuzu 2 s V.Bykovským, A.Jelisejevom
a J.Chrunovom na palube. Let mal obsahovať aj nácvik prestupu z lode do lode
cez otvorený vesmír, teda techniky, s ktorými sa počítalo pri lete na Mesiac.
Celý program letu a štart Sojuzu 2 bol ale krátko po štarte Sojuzu 1 najprv
odsunutý a napokon úplne zrušený.
Vladimir Komarov mal totiž s novým Sojuzom od začiatku letu problémy. Najprv
sa neotvoril jeden z dvoch panelov slnečných batérií. Nefungovala poriadne ventilácia
ani systém orientácie lode vo vesmíre, Komarov sa sťažoval, že čoho sa dotkne,
to nefunguje. Riadenie letu sa rozhodlo let skrátiť a nechať Sojuz 1 čo najskôr
pristáť. Pre problémy s orientáciou lode (ktorá je pre správny smer vstupu do
atmosféry kľúčová) sa Komarovovi podarilo zahájiť zostup z obežnej dráhy až po
dvoch obletoch navyše. Aby sa stabilizovala poloha návratovej kabíny, Komarov
ju uviedol do rotácie, ktorá zabezpečovala jej návrat, aj keď za podstatne horších
podmienok (dvojnásobné preťaženie a pristátie úplne mimo plánovanú oblasť).
Podľa radaru riadenie letu videlo, že kabína pristála, po jej nájdení ale záchranné
jednotky zistili, že zlyhal padákový systém a kabína dopadla na Zem rýchlosťou
okolo 350 km/h. Vladimir Komarov, ako vôbec prvý kozmonaut, zahynul priamo pri
svojej kozmickej misii.
Akoby táto tragédia odštartovala sériu nezdarov. Rakety Proton vybuchovali
na rampe, bezpilotné Sojuzy mali problémy s najrôznejšími systémami, raketu
N-1 nie a nie dokončiť a k tomu všetkému sa ešte pridala tragická smrť J.Gagarina
pri bežnom tréningovom lete (po určitej dobe, kedy ho nikto zo sovietskych predstaviteľov
nechcel znovu pustiť do vesmíru, bol vybraný do skupiny kozmonautov, ktorí sa
chystali na Mesiac).
Až v druhej polovici roku 1968 sa podarilo bezpilotnými loďami Sojuz, pod krycím
označením Zond, obletieť Mesiac. Tieto úspešné bezpilotné lety priviedli Američanov
k tomu, že zmenili svoje pôvodné plány v programe Apollo, k detailom sa dostaneme
neskôr.
Katastrofou bola naopak raketa N-1. Ani jeden zo štyroch skúšobných štartov
sa nepodaril, ani jeden nosič nedoletel ďalej ako tesne pred oddelenie prvého
zo štyroch raketových stupňov.
Prvý pokus o štart sa konal 21.2.1969, druhý, ktorý okrem rakety zničil aj
veľkú časť štartovacieho komplexu na Bajkonure, sa konal 3.7.1969, trinásť dní
pred štartom Apolla 11. Tretí a štvrtý štart sa odohrali 27.7.1971 a 23.11.1972.
Pri poslednom štarte sa skoro podarilo dospieť k oddeleniu prvého stupňa a zapáleniu
druhého, ale po 107 sekundách letu, len 3 sekundy pred ukončením činnosti prvého
stupňa došlo k jeho požiaru a vzápätí raketa explodovala. Horiace trosky padali
z výšky 40 km späť na zem. Ruský program letov na Mesiac ležal obrazne aj doslovne
v troskách na kazašskej stepi.
Pre nič netušiacich sovietskych občanov bolo pristátie Apolla 11 na Mesiaci
obrovským šokom. Roky ich propaganda kŕmila vyjadreniami o nadradenosti ruského
vesmírneho programu, popierala a tajila neúspechy. Príkladom je aj fakt, že
Koroljovova totožnosť bola odhalená až po jeho smrti. V Sovietskom zväze bol
takmer vyhlásený štátny smútok, nevysielalo sa nič z prenosov z Mesiaca, správy
sa obmedzovali na čo najmenšiu možnú mieru a celý význam tejto udalosti sa zľahčoval
ako nezodpovedné dobrodružstvo, ktoré nemá žiadny praktický význam.
V momente, keď Američania pristáli na Mesiaci, začala sa doba, trvajúca až do
konca 80. rokov, kedy Rusi oficiálne popierali svoje snahy o let k Mesiacu.
Tvrdili, že všetky lety, uskutočnené koncom 60. a začiatkom 70. rokov smerovali
k vývoju orbitálnych staníc v blízkosti Zeme a že ZSSR sa nikdy neusiloval o
let k Mesiacu, že je to zbytočné a na prieskum Mesiaca úplne stačia automatické
sondy. Smutné je, že niektoré západné médiá ako aj vedci, ktorí boli v opozícii
k programu Apollo, túto oficiálnu lož využili a šírili ju aj v západných médiách.
Tým ju vlastne potvrdzovali a zabezpečovali jej širokú publicitu.
Prvé snímky rakety N-1, či lode LOK boli zverejnené až v 90. rokoch minulého
storočia. Všetky informácie, ktoré dnes máme o ruskom mesačnom programe sú stále
neoficiálne, založené na spomienkach pamätníkov a výpovediach zúčastnených kozmonautov,
či ďalších pracovníkov ruského vesmírneho programu. Oficiálne archívy zostávajú
naďalej zatvorené.
Napriek tomu dnes vieme, že Koroljov a jeho ľudia snívali rovnaký sen ako Kennedy
alebo Armstrong a len kombinácia nepriaznivých podmienok, politiky a smoly im
zabránila dosiahnuť tento vzdialený cieľ.
(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)
Aktualizováno: 31.07.2008
[ Obsah | Články
| Preteky vo vesmíre ]
Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.
(originál je na https://mek.kosmo.cz/novinky/clanky/preteky/02_rusi.htm)
